Tí, ktorí to tak chcú, a tí, ktorí nemajú na výber

Ukážka z knihy krátkych próz

Pár dni po Silvestri kráčal Jožo v ľahkom rozgajdanom kabátci. V rukách mal celý majetok
– niekoľko igelitiek. Zabočil doľava k múru, prešiel popod okná pľúcneho. Sťažka si
sadol pod vysoké smreky do trávy a pomaly vyťahoval z igelitky kúsky chleba,
rožkov a zvyšky rôznych jedál z kontajnerov. Zapíjal to čučom zo zelenej plastovej
fľaše. Z vrecka vytiahol zožmolené cigarety, jednu si zapálil a labužnícky vychutnával
chvíľu, čmudil dym cez žltosivú dlhú a neupravenú bradu. Rozprával sa so zapadajúcim
zubatým slnkom. Po chvíli vstal a cez zadný vchod zabočil na chirurgiu. V chodbe si
sadol a v momente spal s bradou na hrudi. Lavice sa začali plniť pacientmi, ktorí prišli
na ošetrenie. Jožo strnulo sedel, nevnímal nič. Až keď ním pred polnocou zatriasol
ošetrovateľ, strhol sa a čosi zamrmral:
– Čo vám zasa je?
– Nič, – odpovedal ticho.
– Bolí vás niečo?
– Nebolí.
– Tak čo tu sedíte?
Jožo sa bez slova zdvihol a pomalými krokmi odchádzal. Z budovy však nevyšiel. Za
dvojitými sklenenými dverami bola prázdna neosvetlená chodba. Na jej konci si
potme ustlal na rohoži a zaspal.
Ráno ešte pred svitaním sa prebral a ako slimák posúval sa pomaly von z areálu
cez vrátnicu smerom do mesta. Pred obchodom si zložil z hlavy čapicu, položil ju
na betón, kľakol si pri vchode vedľa čiapky a čakal. Žobravo si zopäl ruky a ústami
drmolil čosi ako modlitbu. Pritom ponad husté obočie nenápadne sledoval každý
pohyb cudzej darujúcej ruky a cinknutie drobných o drobné v čiapke. O desiatej
mal už dosť – kľačania aj nažobraného. Keď vošiel do obchodu, sledovala ho
malá kostnatá predavačka. Jožo nekradol. Niežeby nikdy, ale teraz nemusel. Mal si za čo
kúpiť čučo. V jednej ruke igelitky, v druhej zelená fľaša s čučom ako včera.


*

Zvonku sa na oknách perlili kvapky dažďa. Iba dopoludnia. Potom primrzli, skameneli.
Ako stekali, zrazu zostali stáť. Prihnal sa arkticky vzduch. Ľudia sa smiešne pohybovali,
nohy im na náľadí nadletovali a odfukovalo ich z chodníkov.
– Pán doktor, pozrite, Jožo tu už sedí tretí deň. Nič nehovorí, len sedí a čosi mrmle.
– Dajte ho do ambulancie, zmerajte mu tlak. Ak je premrznutý, podajte mu zohriate
infúzie a čosi pod zub. – Ale, veď len toť sme ho prepustili. A toľko cétečiek, čo
sme mu robili, nemal nikto. A šaty, do ktorých sme ho vyobliekali, zakaždým
prepil. Ponúkali sme mu čaj aj jedlo, ale vždy nás poslal do…
Jožo vošiel neochotne do ambulancie. Bol podchladený. Dostal čaj aj infúzie. Potom
zmizol ako gáfor.
– Čo je s Jožom? – pýtal sa primár.
– Volali sme na políciu, aby s ním niečo urobili, lebo v tom mraze môže zamrznúť.
Jožo mal šťastie aj na ďalší deň. Pokľačal si dve hodiny – a zase si mohol kúpiť
čučo. Potom chvíľu stál pred výkladom s knihami, ale predavačka ho odohnala.
Mestskí policajti ho na naliehanie z chirurgickej ambulancie vzali do auta a odviezli
do azylového domu. Aj si čosi zajedol, aj vypil teplý čaj.
– Tu budete spať, – povedali mu.
Jožo čakal na moment, aby sa mohol vytratiť. Zababušil sa. Čo zababušil – iba si
zdvihol golier na tenkom kabáte a pomaly kráčal po pustom chodníku smerom k
„svojej“ chirurgii. Nohy ho boleli, triasol sa od zimy. Chcelo sa mu spať. Do
tváre ho pichali ostré ihličky snehu. Sadol si na betónový plot. Oprel sa oň a schúlený
do klbka prevrátil sa nabok. Skoro ráno ho našli a doviezli na chirurgiu. Nevnímal,
ako okolo neho lietali sestry, doktori, ani to, ako ho uložili na posteľ.
– Nie je to ten, čo ho vzali včera policajti do azylového domu?
– Je. Nevyzerá to s nim dobre. Z azylového domu ušiel, našli ho takmer zmrznutého
na chodníku.
Jožovi tentoraz už nebolo pomoci. Možno sa mu práve snívalo o tom, ako mu je
konečne príjemne teplo…

DANAJ, Miroslav | 16. 3. 2015 16:33 | Poviedky